The page of Macsovszky, Peter , Slovak Reception

Image of Macsovszky, Peter
Macsovszky, Peter
(1966–)
 

Reception

Charakteristika tvorby
V prvých dvoch básnických zbierkach, Strach z utópie (1994) a Ambit (1995), Macsovszky rezignoval na estetické evokovanie ilúzie o splynutí textu s realitou a na chápanie básne ako autentickej subjektívnej výpovede. Sústreďuje sa na skúsenosť s odcudzením slova a skutočnosti. Svoju výpoveď stavia na princípoch privlastňovania a manipulovania s textami bez primárnej estetickej hodnoty. Vznikajú tak básne-asambláže z privlastnených filozofických, vedeckých, umenovedných, populárno-náučných a pseudovedeckých opisných a výkladových textov a metatextov. Vytvára teda sterily (Rédey), ktoré neodkazujú ani na vonkajšiu životnú realitu, ani na vnútornú realitu subjektu, ale len na iné texty. Tak ostentatívne obnažuje odcudzenosť, mimobežnosť jazykovo ukotvenej básne a bytia a demonštruje zlyhávanie ľudských pokusov o zredigovanie sveta jazykom. V zbierke Ambit (1995) obohacuje túto metódu o ďalšiu, keď imitovaním symbolického jazyka hermetikov a alchymistov zvádza čitateľa do sveta nekonečného metastázovitého bujnenia komentárov, analógií a voľne zameniteľných významov. Namiesto objavenia definitívneho zmyslu diania, namiesto prieniku k podstate života je výsledkom toho skúsenosť, že človek je pri svojich pokusoch o účasť na univerze bezvýchodiskovo zauzlený v metarealite vlastných projekcií a konštrukcií.
Aj projekt Cvičná pitva (1997) prináša texty, ktorých zámerom nie je komentár reality, nie sú to pripomienky k bytiu, ale poznámky k písaniu. Macsovszky sa vzdáva aj vonkajšej podobnosti s konvenčnou poéziou a vynachádza vlastnú básnickú jednotku: paragrastrofu. Texty tohto antitraktátu sú len náčrtmi, skicami skíc k finálnemu textu, ktorému nie je súdené nadobudnúť definitívnu podobu.
Jednotlivé texty zbierky Súmračná reč (1998) aj kniha ako celok predstavujú kompozične akýsi rebrík veršov, ktoré reprezentujú paradoxnú mnohotvárnosť a neuchopiteľnosť ľudskej integrity. Zmiešavajú sa, podmieňujú a prenikajú, často sa protirečivo komentujú, škriepia a popierajú, predvádzajú, zavádzajú a pretvarujú. Vrenie, vírenie a bľabotanie vnútornej reči vrcholí ironickým gestom à
la Wittgensteinov Tractatus, teda vytiahnutím rebríka, ktorý reprezentuje spornú a vymykajúcu sa ľudskú identitu spod nôh subjektu a jeho precitnutím v závratnom vákuu univerza. Tak sa demonštruje iracionálnosť ľudského uväznenia v rečovej aktivite, ale zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť čo najotvorenejšej účasti na tejto absurdnosti.
Od roku 2000 sa autor sústavnejšie prezentuje prózou. Spomedzi dosiaľ vydaných diel zbierka poviedok Lešenie a laná (2004) predstavuje druhový pendant k sebareferenčnej poézii v tom zmysle, že sa experimentálnym spôsobom sústreďuje na obnažovanie epických stavebných princípov, kategórií a ťažiskových charakteristík (žáner, téma, fabula, sujet, konflikt, postava, miesto, čas, príbehovosť, zážitkovosť), keď z nich napríklad robí postavy. Ďalšie tri knihy spája popri dekonštruktívnych výstavbových princípoch (fragmentarizácia, intertextualita, miešanie žánrov a pod.) psychická a emocionálna konštitúcia ich hlavných mužských protagonistov a groteskná povaha epických situácií, ktorými prechádzajú. V novelistickom pokuse Frustraeón (2000) prostredníctvom odpatetizovaného iniciačného sujetu vypovedá o frustrujúcej spriahnutosti sveta proti krehkému indivíduu. V žánrovo, kompozične aj štýlovo heterogénnom románe Fabrikóma (2002) rozširuje svoj záber na postihovanie všadeprítomnosti ideologicky manipulatívneho usporiadania sveta ľuďmi (medzinárodnopolitický rámec, náboženstvá, rodové stereotypy, životné vzorce, roly v pracovných vzťahoch, partnerskom spolužití etc.). Autobiografické situovanie jej hlavného hrdinu do intelektuálno-umeleckej society vedie k posilneniu pamfletovej roviny rozprávania, keď viaceré postavy románu odkazujú na verejne známe osoby nášho kultúrneho, politického i ekonomického života.
Macsovszkého radikálne anestetická a analyticky sebareferenčná poetika pôsobí v  kontexte našej súčasnej poézie esteticky aj vývinovo produktívne. Práve jeho vystúpenie zmenilo tvár slovenskej poézie v 90. rokoch a iniciovalo záujem o subverzný či problematizujúci prístup k básnickému gestu u viacerých mladších básnikov (M. Habaj, N. Ružičková a i.). Jeho prozaická tvorba zasa inovatívne prispieva do momentálnej tematickej škály osviežujúco demýtizujúcimi zásahmi do umelecko-intelektuálnych slovenských kruhov. (Jaroslav Šrank)
Anthology ::
Literature ::
Translation ::

minimap